Najlepší priatelia
Uprostred Európy prebieha vojna, ktorá má dosah na obrovské množstvo ľudí. Keďže je Ukrajina tak blízko nás, pociťujeme dôsledky najmä na Slovensku, v Českej republike, Poľsku a Nemecku. To vedie aj k vlne solidarity medzi našimi zamestnancami, z ktorých mnohí dokonca prijímajú utečencov do svojich domovov.
Keď si Daniela Schick začiatkom marca prehliadala Facebook, do oka jej okamžite padla jedna naliehavá žiadosť. Hľadalo sa bývanie pre utečencov pred vojnou na Ukrajine. 39-ročná matka 13-ročného syna, ktorá už deväť rokov pracuje v útvare nákupu oddelenia nástrojov spoločnosti KAMAX, neváhala ani sekundu a zaregistrovala svoj malý dom v Hombergu. „Pomyslela som si: aj v tom najmenšom dome je miesto.“ Krátko na to s nimi nadviazala kontakt a potom to už malo rýchly spád. 38-ročná Natalja k nej so svojím 14-ročným synom prišla z juhu Ukrajiny.
K Danielinmu domu im to trvalo dva dni. Vyčerpaní, ale v bezpečí. Nataljin manžel, podobne ako väčšina ukrajinských mužov, zostal vo vojnovej zóne. „Od začiatku sme si rozumeli, aj keď jazykovo sme všetko spočiatku riešili cez Google Translator, pretože Natalja nehovorí po anglicky,“ hovorí Daniela. Ženy sa delia o obývačku a kuchyňu. A už sa z nich aj stali priateľky. „Natalja čoraz lepšie rozumie nemecky a niekedy spolu aj varíme ukrajinské jedlá. Skvelý zážitok pre mňa a môjho syna.“ Aj chlapci si rozumejú, „hoci je puberta v plnom prúde,“ hovorí Daniela so smiechom.
Daniela, Natalja a ich syn spolu s rodinou, ktorá dočasne utiekla do Popradu na Slovensku (posledná snímka)
SPOLOČNE NA DOVOLENKE
Nataljin syn chodí do triedy s intenzívnym vyučovaním, kde sa deťom utečencov poskytuje intenzívna jazyková pomoc. Obaja sa, pochopiteľne, chcú vrátiť do svojej vlasti, len čo to situácia na Ukrajine dovolí. To však môže ešte chvíľu trvať. Daniela nepochybuje o tom, že priateľstvo medzi oboma ženami bude pokračovať aj potom: s Nataljou si rozumie tak dobre, že ju dokonca vzala na pár dní na dovolenku do Chorvátska. Pre matku, ktorú sužovali vojnové problémy, to bol neuveriteľne vítaný oddych. „Rada som to urobila, totiž aj mne sa dostalo veľa pomoci, keď bol môj syn vážne chorý na rakovinu,“ hovorí Daniela. „Pomáhať je vecou srdca.“
Toto krásne motto platilo aj pre Mariána Frisíka, ktorý tiež pracuje v KAMAX Tools v Bardejove. Vo svojom dome v Poprade ubytoval päť člennú ukrajinskú rodinu z Kyjeva – pre pokročilý vek mohli odísť aj obaja muži. Kontakt nadviazali prostredníctvom dcéry Ukrajinky. Počas programu Erasmus na nemeckej univerzite spoznala Frisíkovho syna a spontánne ho požiadala o pomoc pre svoju rodinu.
Keď padli prvé bomby, za 20 minút si zbalili všetko potrebné a utiekli z mesta. Pre dlhé dopravné zápchy im cesta k hraniciam, dlhá približne 1 000 kilometrov, trvala štyri dni. Slovensko však bolo len tranzitnou zastávkou: „Rodina následne rýchlo odcestovala do Drážďan, kde ich dcéra a vnučka študuje na univerzite,“ hovorí Frisík. „Keď mi dali vedieť, že bezpečne dorazili do Nemecka, veľmi ma to potešilo. A, samozrejme, aj to, že som im apoň takto mohol pomôcť.“
KXpress
